História

Obec Fintice vznikla ako potočná radová dedina. V priebehu stáročí sa vyvinula do dnešnej podoby. Jej doložené historické pramene uvádzajú, že pred r. 1272 bola obec osadou kráľovských strážcov hraníc /súpis pamiatok/. Tento písomný doklad korešponduje s výsledkami umelecko-historického výskumu kaštieľa. V suteréne dnešného kaštieľa bola objavená stavba, ktorá aj keď nie je istý celkový rozsah, je dokázateľne podstatne staršia, ako ostaté stavebné etapy vývoja kaštieľa a jeho celého komplexu. Úzke strieľňové okná, úzke dvere, vyúsťujúce do východnej strany veže, goticky tvarované, lomené oblúky klenieb a rozsah terajších suterénnych priestorov predpokladá najstaršiu stavebnú etapu v architektonickom stavebnom vývoji. Toto sídlo už pravdepodobne neslúžilo pôvodným strážcom hraníc, lebo tí odišli pred r. 1272, ale bolo pravdepodobne sídlom prvého majiteľa Fintíc, ktorý je listinne doložený, šľachtica zo Slavónska, komesa Gudu. Je však viac ako pravdepodobné, že toto prvé sídlo bolo budované na mieste pôvodnej strážnej veže. Obranný charakter zdokumentovaných znakov je jednoznačný.

Začiatkom 16.st. sa majiteľom stávajú Darholcovci. Oni vlastnili majetok ešte v druhej polovici 16.st. Predpokladáme, že oni dali rozšíriť pôvodné gotické sídlo do renesančnej podoby. Vtedy kaštieľ v duchu renesančnej idey harmónie, dostal novú formu. Bola dostavaná druha veža, smerom ku dnešnému kostolu. Klenby v prvom nadzemnom podlaží sú typickou ukážkou renesančných klenieb so styčnými lunetami. Takéto klenby sa nachádzajú vo všetkých kaštieľoch v Šarišskej župe. Renesančne tvarovaný stĺp v dnešnej hale - vstupnom priestore, má charakter dórskeho stĺpa a okolo neho bolo umiestnené pravotočivé schodisko na druhé nadzemné podlažie. Také isté dva stĺpy boli objavené aj v dnešnom objekte reštaurácie /bývalá voliareň/ na západ od kaštieľa, ale rozmerovo menšie. Na pätkách a hlaviciach boli nájdené zbytky tehlovočervenej polychrómie. Počas výskumu boli objavené aj stieľňové otvory a zbytky oblúkovitej atiky. Renesančné úpravy boli robené dva razy. Prístavbou východne veže sa z jednovežového objektu stal dvojvežový, predpokladáme, že atika sa uplatnila v celom novovzniknutom tvare stavby kaštieľa. Pramenné materiály navodzujú nepriamo domnienku, že staviteľmi tejto druhej renesančnej fázy mohla už byť rodina Dessewffyovcov, ktorá sa spomína ako majiteľ už v prvých desaťročiach 17.st. Architektonické nálezy pôvodných neskororenesančných kamenných ostení na východnej veži, potvrdzujú tézu vývoja objektu.

Impozantná, a nie menej finančne nákladná, bola baroková prestavba celého areálu. Prestavba a dostavba pôvodných plochých trámových stropov na mohutné barokové korýtkové klenby s bohatou štukovou výzdobou páskového ornamentu, prestavba schodiska, dostavba hospodárskych krídel na východnej a západnej strane, dostavba severného krídla. To sú len najhlavnejšie práce rozsiahlej prestavby. Aj táto, slohovo označovaná ako baroková, má dve fázy. Druhá fáza výstavby komplexu fintického kaštieľa, súvisí s menšími dostavbami v kaštieli a veľkou stavebnou aktivitou významného predstaviteľa rodu, šarišského župana Samuela Dessewffyho. Kostol so spojovacou chodbou ku kaštieľu, bol podľa údajov postavený v rokoch 1775-1778, vysvätený až po dokončení interiérovej výzdoby v roku 1778. V tej dobe bola strecha prestavaná na mohutný manzardový typ s veľkými komínmi. Technické vymoženosti boli realizované aj akýmsi ústredným kúrením s teplovzdušnými kanálmi. V suteréne bola zriadená kanalizácia, ktorou sa odvádzala voda z vodojemu, tiež vybudovanému pre potreby kaštieľa.

Jednoloďový a jednovežový kostol s apsidou na východnej strane a spojovacím krídlom a chodbou na západnej strane prepojený s kaštieľom. Bol postavený na miesto staršieho kostola. Dosť netypické je aj situovanie kostola pod dominantným kopcom v centre obce v čase, keď rozloha kaštieľa nebola taká rozsiahla.

Výzdoba a architektonické tvaroslovie exteriéru je už neskorobarokové, až rokokové. Najmä v štukovej výzdobe okien na spojovacom krídle, kde nájdeme doteraz zachované páskové ornamenty s rokokovými prekrajovanými mriežkami.

Vstup do kostola je na južnej strane cez barokový portál, ktorý má v supraporte bohaté tvarovanie. Nad ním je umiestnený rodový erb Dessewffyovcov. Exteriérová výzdoba kostola je skromná, sústreďuje sa na vystupujúce štukové pilastre, zdôraznené farbou. Interiér kostola je zaklenutý pruskými klenbami, bohato zdobenými štukovými rokokovými ornamentami, ktoré lemujú aj korunnú rímsu. Architektonicky dôležitým detailom je kamenné, pravouhlo tvarované ostenie-portál vstupu do sakristie. V klenáku je uvedený rok 1754. Interiéru dominuje hlavný oltár, viažúci sa k patrocíniu kostola Navštívenia Panny Márie. Po bokoch sú umiestnené oltáre sv. Jána Nepomuckého a sv. Jozefa. Nad západným vstupom umiestnený chór s orgánom, tvoria vzácny slohovo neskorobarokovo-rokokový súbor zariadenia kostola. Bočný oltár sv. Jozefa je typicky ikonologicky zaradený do komplexnej neskorobarokovej až rokokovej výzdoby celého kostola. Sv. Jozef bol deklarovaný za patróna Rakúska v roku 1675 pápežom Klementom X., na podnet Leopolda I. Postupne sa jeho kult pretransformoval na ochrancu rodiny. Veriaci mali a majú vždy k sv. Jozefovi úctu. Nájde sa len málo kostolov, kde sv. Jozef ako patrón chýba. Na oltári vo Finticiach je sv. Jozef ústrednou postavou oltárneho obrazu. Malého Ježiška nedrží na rukách, ale je k nemu sklonený v opatrovníckom geste. Aj takto neznámy autor obrazu vyjadroval pestúnsky vzťah sv. Jozefa k malému dieťaťu-Ježiškovi. Kompozícia obrazu je jednoduchá a stred tvorí nahé telíčko dieťaťa objímajúce sv. Jozefa v jemnom detskom geste. Výraz sv. Jozefa je priam posvätný a vyjadrený je aj láskavým priklonením svojej hlavy k hlávke dieťaťa. Obraz je osadený v bohatom zlatom rokokovom ráme. Po stranách oltára sú dvaja svätci. Sv. Anna drží v rukách knihu s rozradostenou tvárou, akoby učila čítať Pannu Máriu, svoju dlhoočakávanú dcéru, ktorá bola predurčená priviesť na svet Spasiteľa. Postava sv. Joachima je pootočená smerom k nebesiam, v ďakovnom výraze tváre a očí. V rukách drží pastiersku palicu ako symbol jeho pokorenia v chráme, dobrovoľného vyhnanstva a neskoršieho radostného návratu. Tento oltár je v spodnej časti pod obetným stolom riešený ako grotta s ležiacou sv. Rozáliou. Táto svätica je uctievaná zo začiatku len vo svojej vlasti na Sicílii, v Palerme. Žila v 12.storočí, na kráľovskom dvore, ako dvorná dáma kráľovnej. Nespokojoval ju život na výslní a v blahobyte. Utiahla sa do kláštora, vo svojej snahe žiť nábožne. Ale ani tento život jej nebol dosť asketický. Odišla do pustatiny a žila pustovníckym životom. Tam zomrela, a bola aj pochovaná. Pri vypuknutí moru v Palerme sa našli jej ostatky /v roku 1624/ a preniesli ich do Palerma. Od toho dňa skončila morová epidémia. Jej atribútmi sú jaskyňa a veniec bielych ruží. Rozáliin kult sa rozšíril do ostatnej Európy najmä vďaka jezuitom, ako ochrankyne pred morom. Táto skutočnosť zaiste ovplyvnila aj ikonologickú výstavbu tohto oltára. Skĺbenie jednotlivých postáv, navonok nesúrodé, sa nám v takýchto súvislostiach javí ako veľmi hlboko duchovne a emotívne zoradené, viažuce sa k hlavnému oltáru Navštívenia Panny Márie, ale aj k udalostiam v Uhorsku./Tu tiež v r. 1713, zúrila veľká morová epidémia./ Oltár je doplnený bohato tvarovanými rokokovými hlavicami stĺpov a baldachýnom s malými postavami anjelikov a drapériami. Oltár sv. Jána Nepomuckého je koncipovaný ako oltár, vo svojej vrchnej časti. Dolná polovica plní funkciu kazateľnice. Svojou architektonickou formou je skĺbená so schodmi kazateľnice, vyúsťujúcimi smerom k hlavnému oltáru. V najvrchnejšej časti oltára - kazateľnice je baldachýn. Z vnútornej časti je umiestnená holubica, ako symbol Ducha Svätého, po vonkajších stranách obrúbený šatkou a malými putti- anjelikmi. Baldachýn vo vrchnej časti je vyzdobený bohatými rokokovými tvarmi, nepravidelne sa vydúvajúcimi s bohato zláteným okrajom, dominantou a ukončením baldachýnu. Ústredný motív oltára, prestavuje sv. Jána Nepomuckého, namaľovaného neznámym majstrom. Ikonologicky predstavuje typické zobrazenie českého svätca, v tomto období, veľmi obľúbeného. Pozoruhodný osud Jána Nepomuckého, spovedníka kráľovnej, ktorý pod hrozbou smrti /podľa legendy/ odmietol prezradiť spovedné tajomstvo kráľovskému manželovi s nie najčistejším svedomím. Fakty z histórie však ukazujú na neoblomnosť a zásadovosť v otázkach viery a cirkvi. Nebol ochotný znášať mocenské zasahovanie do svojich biskupských práv. Po dosť dlhých sporoch dal kráľ Václav IV. Jána Nepomuckého zviazaného hodiť z pražského kamenného mosta do Vltavy. Podľa legendy nad miestom jeho utrpenia sa objavilo 5 hviezd, ktoré označovali miesto, kde je mučeníkovo telo. Po vytiahnutí z vody pochovali kňazovo telo. Jeho hrob bol uctievaný od začiatku. Neskoršie boli ostatky prenesené do katedrály. Pred kanonizáciou bol hrob otvorený a pri manipulácii s lebkou bol nájdený kus hmoty. Odborná komisia konštatovala, že táto hmota je udivujúcim spôsobom zachovaný, svätcov jazyk. Celý proces uctievania Jána Nepomuckého sa veľmi rýchlo rozšíril. Jeho svätorečenie bolo 19.marca 1729, v Lateránskej bazilike v Ríme.

Dokončenie rímsko-katolíckeho kostola vo Finticiach v r. 1755 dokazuje, že sa úcta k tomuto svätcovi veľmi rýchlo rozšírila po celom Rakúsko-Uhorskom mocnárstve. Sv. Ján Nepomucký je na tomto obraze znázornený v hnedom rúchu, ale s kráľovským plášťom, podšitým červenou látkou /farba kráľovského purpuru/ a veľkým hermelínovým golierom. Okolo hlavy má päť hviezd. Zvláštnosť ikonografického zobrazenia je v netypickom zobrazení svätca v kráľovskom plášti, a zároveň v hnedom-kajúcnickom šate. Jediným tradičným atribútom je kríž, ktorý drží v ľavej ruke. Pravou rukou žehná. Doplňujúcimi svätcami, po oboch stranách obrazu sú sv. Peter a Pavol so svojimi atribútmi. Celý komplex je doplnený neskorobarokovými a rokokovými detailmi, s polychrómiou a zlátením. Oltár tvorí dominantné postavenie vo vyústení ľavej strany chrámovej architektúry. Zároveň je pendantom pravej strany, v týchto miestach rovnako ukončenej chrámovej lode do presbytéria, v ktorom je umiestnený hlavný oltár. Hlavný oltár vo Finticiach je umiestnený v apside chrámu. Svojou architektonickou a sochárskou výzdobou je kombináciou dvoch typov oltára. Baldachýnového, ktorý je zriedkavejší a používal sa viac v období vrcholného baroka na Slovensku, a kombinácie rokokového drapériového oltára. Tento typ je známy z Dómu sv. Martina v Bratislave. Oltárny komplex fintického kostola je dômyselne komponovaný na stred apsidy, tvorí dominantu jeho interiérovej výzdoby. Celá ikonologická výstavba sa viaže k ústrednému motívu oltára obrazu Navštívenia Panny Márie. Vertikálna kompozícia začína prirodzene dolu, od menzy s nádstavcom, riešeným s veľmi dekoratívnymi rokajovými rezbárskymi prvkami. Svätostánok je zatvorený, s priestorom pre Sviatosť oltárnu. Dekoratívny, nepravidelne tvarovaný otvor je vo vrchole zvýraznený rokajom. Po oboch stranách Svätostánku sú relikviáre, tiež v bohatých rokokových rámoch. Vedľa nich sochy anjelov v miere nadživotnej veľkosti. Čiastočne s dynamickým pohybom tela a drapérie. Tváre sú modelačne klasisticko insitného charakteru. Obaja smerujú symetricky k oltáru v adoračnom geste, so zloženými rukami. Sochársku kompozíciu tvoria zemskí patróni sv. Štefan a sv. Ladislav, uhorskí králi.

Sv. Štefan, prvý uhorský kráľ. Misionár, šíriteľ kresťanstva. Založil niekoľko biskupstiev a arcibiskupstiev. Po mnohých bojoch o uhorský trón zavládol mier a Štefan požiadal pápeža, aby mu slávnostne zveril uhorskú krajinu, a povolil založiť desať biskupstiev. Pápež mu poslal posvätenú kráľovskú korunu a kríž. Socha na hlavnom fintickom oltári je námetom inšpirovaná legendou, podľa ktorej sv. Štefan keď obrátil celú krajinu na kresťanstvo, ponúkol svoju korunu Panne Márii. Presne tento výjav je zachytený v nádhernom úprimnom geste. Táto časť je z celej sochárskej výzdoby najzdarilejšia. Podľa niektorých znakov je možné usudzovať, že ju vyrezal oveľa zručnejší majster, ako ostatné sochy. Čiastočne barokovo spracovaná drapéria a expresívna nadsádzka vo výraze tváre, hovorí o nadanom majstrovi.

Sv. Ladislav, na pravej strane oltárnej kompozície, je podstatne statickejší, kompozične jednoduchší.

Po Štefanovej smrti a po smrti jeho syna Imricha dlhých 40 rokov sa krajina zmietala v mocenských bojoch. Keď sľachta zvolila za kráľa Ladislava, musel bojovať aj proti vonkajším nepriateľom a nielen budovať svoju krajinu. Najnebezpečnejší boli Kumáni. Podľa najrozšírenejšej legendy zachránil dievčinu pred únosom, keď sa ju pokúsil uniesť Kumán. Toto víťazstvo akoby predznamenalo aj ďalšie víťazstvá nad nepriateľom. Od tejto doby sa mu darilo kraľovať v prospech svojej krajiny.

Svätci-zemskí patróni, boli nielen vznešenými prototypmi schopných, bohabojných, spravodlivých kráľov, ale boli aj ochrancami chudobných a všetkých obyvateľov kráľovstva. Rozšírila sa mienka, že keď sa starali o svojich za života, budú sa o nich starať aj po smrti. Budú vyprosovať milosť a pomoc pred biedou, hladom, chorobami. Najmä, už spomínané morové, epidémie boli veľkým postrachom obyvateľstva.

Svätý Ladislav obyčajne býva znázorňovaný vo vojenskom brnení, s vojenskou sekerou a kráľovskou korunou. Takto je znázornený aj vo Finticiach. Sochárska výzdoba oltára pokračuje plynule do architektonickej výstavby oltára cez štvoricu stĺpov. Toto kombinovanie architektúry, maliarstva a sochárstva je typické pre obdobie baroka a vytvára veľkú optickú ilúziu priestoru.

Bočné polia medzi stĺpmi sú riešené drapériou, v strede je umiestnený veľký obraz, ktorý tvorí dominantu celého oltárneho komplexu. Je umiestnený v rokokovom vyrezávanom pozlátenom ráme. Nad ním je koruna uhorských kráľov podobná tej, ktorú má na vankúši sv. Štefan. Je nesená malými anjelíkmi-putti, ktorí sedia na volutách a rokajových výzdobách. Koruna tvorí baldachýn. Tento typ oltárneho ukončenia je typickým pre obdobie baroka a bol často používaný v Čechách, Rakúsku a na Slovensku. Pod baldachýnom, v strede medzi obláčikmi a cherubínmi, ktorí symbolizujú nebo, je svätožiara sa monogramom Panny Márie. Je zaujímavé, že v náväznosti na ikonologické vyjadrenie v soche sv. Štefana, je uhorská koruna vo vrchole oltára ako koruna Panny Márie- Kráľovnej, aj ako koruna prijatá od svätca. Panna Mária mala dominantné postavenie v strednej Európe. Uhorsko bolo Regnum Marianum. Máriiným kráľovstvom.

Obraz, ktorým je určené patrocínium fintického kostola, tvorí dominantu oltárnej kompozície. Celkové poňatie kompozície, pozadia a celkového podania prezentuje klasicistické stvárnenie. V tomto čase ešte nie je známi autor obrazu. Jasnejšie stanovisko môže priniesť výsledok reštaurátorských prác.

Novozákonný námet navštívenia Panny Márie Alžbety, matky sv. Jána. Bola to Alžbeta, ktorá povedala Márii "Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod života tvojho". Obyčajne býva námetom len dvojica žien, ktoré očakávajú narodenie dieťaťa. Zachariáš, manžel Alžbety, je v tomto výjave zobrazovaný skromnejšie. Celý výjav je však podaný epicky presne. Každá postava vyjadruje svojim postojom, výrazom tváre, gestom rúk, presne to, čo opisuje v evanjeliu. Mária počúva, Alžbeta hovorí, Zachariáš mlčí. Je viditeľné, že autor maľoval podľa nejakej predlohy, pričom v snahe interpretovať vlastný výtvarný názor, nerešpektoval vlastnosti kompozície. Pozadie obrazu situoval do imaginárneho sídla, ktorého architektúra je antikizujúca, obľúbená v období klasicizmu. Oltár je od doteraz neznámeho autora.

Obraz je osadený v bohato tvarovanom rokokovom drevenom vyrezávanom ráme. Ojedinelé je umiestnenie malieb v rokokových kartušiach, ktoré sú súčasťou rámu. Námety sú z Máriinho života.

Celý komplex oltára je doplnený dvoma bohato tvarovanými svietnikmi na trojnožke.

Vznik nového kostola vo Finticiach podmienil aj dôstojné vnútorné vybavenie a objednávku nových bohoslužobných nádob. Nie sú presne zdokumentované bohoslužobné nádoby, ani ich počet, ani ich tvar. V určitých materiáloch sa spomínajú, ale uvedený je len počet.

Kalich, paténa a monštrancia sú predmetmi, ktoré sa používajú pri bohoslužbe. Liturgické predmety, ktorými boli dopĺňané staršie kostoly, alebo boli zariaďované nové kostoly, prirodzene boli veľmi vzácne, vyhotovené zo zlata a striebra. Kostolná liturgická výbava fintického kostola pozostáva z dvoch monštrancií, troch kalichov a niekoľkých patén.

Monštrancia, ktorá sa už nepoužíva, je rokoková. Jej umelecko-historické zaradenie môžeme predpokladať do roku vzniku kostola. Patrí do okruhu slncových monštrancií, ktoré boli veľmi obľúbené v období baroka. Avšak táto, fintická, má znaky aj rokokového štýlu. Nepravidelnosť rokajovej výzdoby. Tvar sa skôr približuje trojuholníku ako ikonologickému vyjadreniu sv Trojice a je vytvorený z nepravidelných tvarov lúčov. Túto časť tvorí základný vonkajší obrys. Je z pozláteného striebra. Pred touto vrstvou je predsadená tepaná strieborná vrstva s dekorom liatych rokajov a nepravidelne tvarovaných mušlí, vo vrchole vyúsťujúcich do baldachýnu. Zasklenú schránku bez lunuly lemuje strieborný pozlátený predsunutý rámik. Monštrancia má niekoľké znaky z monštrancie z Dómu sv. Martina v Bratislave.

Kalich tvarovo a námetom môžeme zaradiť do toho istého obdobia. Má kruhovú nohu, bohato dekorovanú tepaným figurálnym námetom s troma anjelmi s kalichom, rebríkom a palmovými ratolesťami, doplnený akantovými listami. Driek kalicha má hruškový nódus. Kupa je dekorovaná podobne ako noha. Postavičky anjelov však majú v rukách iné atribúty-rebrík, klásky, kríž a Veronikinu šatku. Výška kalicha je 22 cm.

Ďalší kalich má šesťlaločnú nohu. Svojim tvarovaním a umelecko-remeselným spracovaním je pravdepodobne starší, ako predchádzajúci kalich. Šesťlaločná prelamovaná noha s gravírovaným dekorom v ktorom je zakomponovaný monogram Márie. Na tenkom diečku, nodus v tvare hrušky. Kupa kalicha je ozdobená košom, s prestrihovaným rastlinným ornamentom. Kalich je z pozláteného striebra, kôš je strieborný. Tento kalich má zvláštne zloženie. Gravírovaná noha pripomína svojim výtvarným podaním renesančné kalichy (Bardejov, sv. Egídius, Štvrtok na Ostrove).

Tvarovo najstarším sa javí kalich s prelamovanou a podkasanou nohou. Na drieku má nó dus v tvare hrušky a hladký, v hornej časti tesne pri okraji, mierne vypnutý. Je z pozláteného striebra, výška 21 cm.